FAQ

Otázky návštevníkov portálu

1) V zmysle § 13 zákona č. 359/2007 Z. z. o prevencii a náprave environmentálnych škôd je prevádzkovateľ povinný zabezpečiť finančné krytie. Výška finančného krytia sa určí na základe vypracovanej analýzy rizika EŠ. Stanovenie rizika a výšky nákladov na prevenciu a nápravu EŠ si vyžaduje odbornú spôsobilosť. Ktoré osoby sú oprávnené stanoviť toto riziko a určiť výšku nákladov, prípadne kde sú uvedené?  

2) Ako sa budú podľa § 13 zákona č. 359/2007 Z. z. o prevencii a náprave enviromentálnych škôd a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyčíslovať predpokladané náklady na nápravnú činnosť vrátane analýzy rizika a nákladov na nápravné opatrenia na odstránenie environmentálnej škody?

3) Je možné, aby si prevádzkovateľ sám (komisionálne) určil výšku finančného krytia svojej zodpovednosti za environmentálnu škodu a podložil to zápisnicou? Jedná sa o prevádzku, na ktorú sa vzťahuje §1 ods.2 písm. a), b), d), i) zákona č. 359/2007 Z. z.

4) Akými náležitosťami by mal prevádzkovateľ preukázať príslušnému orgánu spôsob finančného krytia svojej zodpovednosti za environmentálnu škodu?

5) Ako určiť nápravné opatrenia na odstránenie environmentálnej škody, keď nevieme, aký bude jej rozsah a ako sa konkrétne prejaví v závislosti na našej činnosti, ak vôbec nejaká škoda vznikne, resp. sa prejaví? Jedná sa o prevádzku, na ktorú sa vzťahuje §1 ods.2 písm. a), b), d), i) zákona č. 359/2007 Z. z.

6) Prevádzkovateľovi pracovných činností vymenovaných v zákone č. 359/2007 Z. z. (§ 13 ) je uložená povinnosť zabezpečiť finančné krytie svojej zodpovednosti za environmentálnu škodu po celý čas prevádzkovania činnosti. Je firma, ktorá distribuje chemické suroviny povinná zabezpečiť finančné krytie? Všetky činnosti ako napr. prevoz tovaru a skladovanie sú vykonávané cez outsourcing.

7) Je spoločnosť zaoberajúca sa medzinárodnou prepravou povinná podľa zákona č. 359/2007 Z. z. (§ 13) zabezpečiť finančné krytie zodpovednosti za environmentálnu škodu? Spoločnosť nepreváža nebezpečný tovar a nemá žiadne povolenia na prepravu nebezpečného, prípadne iného špeciálneho tovaru.

 

Otázky a odpovede k smernici o zodpovednosti pri prevencii a odstraňovaní škôd na životnom prostredí (ELD)

8) Čo je zodpovednosť za životné prostredie?
 
9) Aké sú hlavné rysy smernice o environmentálnej zodpovednosti za škody na životnom prostredí Čo je zodpovednosť za životné prostredie?
 
10) V ktorých prípadoch sú znečisťovatelia oslobodení od zodpovednosti za ŽP?
 
11) Bude sa smernica vzťahovať len na niektoré prípady škôd na životnom prostredí v dôsledku týchto výnimiek?
 
12) Koho sa škody na životnom prostredí týkajú, väčších spoločností a nie znečisťovateľov – jednotlivcov?
 
13) Na ktoré druhy environmentálnych škôd na životnom prostredí sa vzťahujú medzinárodné režimy zodpovednosti a nie smernica?
 
14) Prečo je poškodenie biodiverzity obmedzené na škody na druhoch a  biotopoch chránených legislatívou EÚ?
 
15) Ako sa smernica vzťahuje na škody spôsobené geneticky modifikovanými organizmami?
 
16) Aké nápravné opatrenia majú prijať zodpovední znečisťovatelia?
 
17) Majú občania nárok na náhradu škody v prípade, že sú ovplyvnení škodami na životnom prostredí?
 
18) Aká je presne úloha verejných orgánov, občanov a mimovládnych organizácií?
 
19) Prečo občania a mimovládne organizácie nemôžu priamo žalovať znečisťovateľov?
 
20) Bude smernica znamenať náklady a poškodenie konkurencieschopnosť priemyslu v krajinách EÚ?
 
21) Bude smernica brzdiť inovácie v EÚ?
 
22) Vyžaduje smernica, aby prevádzkovatelia uzavreli poistenie?
 
23) Je stanovený finančný limit, ktorý budú musieť znečisťovatelia zodpovední za škody zaplatiť za nápravu škôd na životnom?
 
24) Čo sa stane v prípade, ak znečisťovateľ nemá peniaze – budú to platiť členské štáty a teda daňoví poplatníci?
 
25) Kedy smernica nadobudne účinnosť?
 
26) Ktoré členské štáty už majú systémy zodpovednosti za životné prostredie?
 
27) Bude smernica zaväzovať členské štáty, ktoré majú prísnejšie pravidlá, aby ich oslabili?

 

Odpovede

1) V zmysle § 13 zákona č. 359/2007 Z. z. o prevencii a náprave environmentálnych škôd je prevádzkovateľ povinný zabezpečiť finančné krytie. Výška finančného krytia sa určí na základe vypracovanej analýzy rizika EŠ. Stanovenie rizika a výšky nákladov na prevenciu a nápravu EŠ si vyžaduje odbornú spôsobilosť. Ktoré osoby sú oprávnené stanoviť toto riziko a určiť výšku nákladov, prípadne kde sú uvedené?
Výšku finančného krytia si prevádzkovateľ stanovuje na základe predpokladaného rizika svojich činností (analýzu rizík vykonáva odborne spôsobilá osoba), vrátane predpokladaných nákladov na návrh, manažment a realizáciu nápravných opatrení na odstránenie EŠ a kontrolný monitoring náprav, ako kvalifikovaný odhad na základe rizika pre prípad udalosti, ktorá by viedla k vzniku EŠ. Výšku finančného krytia neschvaľuje žiadny štátny ani kontrolný orgán.

Osobitný register odborne spôsobilých osôb pre zákon č. 359/2007 Z. z. nie je zriadený. Na určenie závažnosti rizika sa využívajú odborne spôsobilé osoby pre hodnotenie rizík na ŽP v zmysle zákona č. 261/2002 Z. z. o prevencii závažných priemyselných havárií (nájdete na www.enviroportal.sk). V prípade analýzy rizika na poľnohospodárskej pôde vykonáva analýzy Pôdna služba a hodnotenie dopadov na zdravie ľudí, odborne spôsobilé osoby z Úradu verejného zdravotníctva. Prípadne oprávnené osoby podľa § 7 zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania nájdete na http://ipkz.enviroportal.sk
Pre posudzovanie rizík na  biotopoch a druhoch NATURA 2000 je vhodné osloviť Štátnu ochranu prírody SR alebo odborne spôsobilé osoby pre vyhotovovanie dokumentácie ochrany prírody a krajiny.
Pre vysvetlenie ešte  upozorňujeme, že za oblasť dopravy sa zákon týka prevádzkovateľov, ktorí vykonávajú a majú súhlasy na nasledovné činnosti:

  • preprava odpadov (§1, ods 2 písm. b),
  • cezhraničný pohyb odpadov (dovoz, resp. vývoz odpadov) (§1, ods 2 písm. c),
  • preprava nebezpečného alebo znečisťujúceho tovaru cestnou, železničnou, vodnou,  
  • vnútropodniková preprava (§1, ods 2 písm. g):
    • nebezpečných chemických látok a nebezpečných chemických prípravkov podľa osobitného predpisu,
    • prípravkov na ochranu rastlín vrátane ich uvádzania na trh podľa osobitného predpisu,
    • biocídnych výrobkov vrátane ich uvádzania na trh podľa osobitného predpisu (väčšina čistiacich prostriedkov),
    • námornou a leteckou dopravou (§1, ods 2 písm. h).


 
2) Ako sa budú podľa § 13 zákona č. 359/2007 Z. z. o prevencii a náprave enviromentálnych škôd a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyčíslovať predpokladané náklady na nápravnú činnosť vrátane analýzy rizika a nákladov na nápravné opatrenia na odstránenie environmentálnej škody?
Výšku finančného krytia si stanovuje prevádzkovateľ sám na základe predpokladaného rizika svojich činností vzhľadom na povahu a miesto prevádzkovej činnosti (v § 1 ods. 2 zákona)  vo vzťahu k ohrozovaným prírodným zdrojom v  podniku a jeho okolí.
Odporúča sa vyčíslenie nasledovných nákladov na:

  • analýzu rizík, t. j. na základné alebo podrobné hodnotenie rizík na pôde, na povrchovej a podzemnej vode, na NATURE 2000 vykonané odborne spôsobilými osobami, vrátane analýzy dopadov pravdepodobného znečistenia okolia podniku a ich finančné vyčíslenie z dôvodu vykonávania rizikových činností prevádzkovateľom, ktoré sú citované v § 1 ods.2 zákona,
  • monitoring výskytu prírodných zdrojov a ich súčasnej kvality,
  • návrh, manažment a realizáciu nápravných opatrení (sanácie) a 
  • kontrolný monitoring po realizácii nápravy zo strany prevádzkovateľa, prípadne kontrolného orgánu.

Pokiaľ však podniky podhodnotia svoje riziko, stanovia si nízku sumu finančného krytia, a ak na skutočnú nápravu bude potrebná vyššia suma, prevádzkovateľ  bude musieť uhradiť zvyšné náklady na nápravu z vlastných zdrojov. Niektoré poisťovne majú stanovenú maximálnu výšku poistenia pre krytie environmentálnej škody do  5 mil. €.
(Poznámka: Správa EK k smernici o environmentálnej zodpovednosti z roku 2010 uvádza, že celkové náklady doteraz známych nápravných opatrení sa pohybovali v rozmedzí od 12 000 € do 250 000 € a trvanie obnovy ŽP sa pohybovalo od jedného týždňa do troch rokov.)                       

3) Je možné, aby si prevádzkovateľ sám (komisionálne) určil výšku finančného krytia svojej zodpovednosti za environmentálnu škodu a podložil to zápisnicou? Jedná sa o prevádzku, na ktorú sa vzťahuje §1 ods.2 písm. a), b), d), i) zákona č. 359/2007 Z. z.
Áno, prevádzkovateľ si môže určiť výšku finančného krytia. Pokiaľ však podhodnotí svoje riziko, poistí sa, a suma na skutočnú nápravu bude vyššia, ako je finančné krytie (v prípade spôsobenej environmentálnej škody), prevádzkovateľ bude musieť uhradiť zvyšné náklady na nápravu z vlastných zdrojov.
                       
4) Akými náležitosťami by mal prevádzkovateľ preukázať príslušnému orgánu spôsob finančného krytia svojej zodpovednosti za environmentálnu škodu?

Finačné krytie môže prevádzkovateľ preukázať zmluvou o poistení, zmluvou o bankovej záruke a zmluvou o zriadení účelovo viazaného účtu v banke (vinkulácia). Keďže zákon presne nešpecifikuje, akou formu sa má finančné krytie zabezpečiť, vylúčená nie je žiadna z uvedených možností.

5) Ako určiť nápravné opatrenia na odstránenie environmentálnej škody, keď nevieme, aký bude jej rozsah a ako sa konkrétne prejaví v závislosti na našej činnosti, ak vôbec nejaká škoda vznikne, resp. sa prejaví? Jedná sa o prevádzku, na ktorú sa vzťahuje §1 ods.2 písm. a), b), d), i) zákona č. 359/2007 Z. z.
Nápravné opatrenia sa určujú a stanovujú až po reálnom prípade závažného poškodenia životného prostredia, ak taký nastal, pri ktorom bolo  rozhodnutím OÚŽP resp. SIŽP (pre prevádzky IPKZ) rozhodnuté  a potvrdené, že sa jedná o prípad environmentálnej škody.
V takom prípade pôjde o nápravu reálneho poškodenia so známym, určeným rozsahom. Nápravné opatrenia (NO) navrhuje alebo dáva vypracovať prevádzkovateľ odborne spôsobilej osobe, následne predkladá tento návrh na schválenie ObÚŽP, resp. SIŽP a až po ich schválení realizuje NO (napr. dekontaminácia pôdy znečistenej RL) prevádzkovateľ sám alebo prostredníctvom odborne spôsobilej osoby.

6) Prevádzkovateľovi pracovných činností vymenovaných v zákone č. 359/2007 Z. z. (§ 13 ) je uložená povinnosť zabezpečiť finančné krytie svojej zodpovednosti za environmentálnu škodu po celý čas prevádzkovania činnosti. Je firma, ktorá distribuje chemické suroviny povinná zabezpečiť finančné krytie? Všetky činnosti ako napr. prevoz tovaru a skladovanie sú vykonávané cez outsourcing.
V prípade, že prevádzkovateľ vykonáva činnosti, na ktoré sa vzťahuje zákon č. 359/2007 Z. z., zmluvne prostredníctvom tretej osoby - outsourcing, nie je povinný zabezpečiť finančné krytie zodpovednosti za environmentálnu škodu v zmysle zákona č. 359/2007 Z. z. (§ 13). Takéto finančné krytie zodpovednosti je povinný zabezpečiť zmluvný dodávateľ (firma realizujúca tieto pracovné činnosti).
 

7) Je spoločnosť zaoberajúca sa medzinárodnou prepravou povinná podľa zákona č. 359/2007 Z. z. (§ 13) zabezpečiť finančné krytie zodpovednosti za environmentálnu škodu? Spoločnosť nepreváža nebezpečný tovar a nemá žiadne povolenia na prepravu nebezpečnéhom prípadne iného špeciálneho tovaru.

Zákon 359/2007 Z. z. a povinné finančné krytie (§ 13) sa v oblasti dopravy týka prevádzkovateľov vykonávajúcich nasledovné činnosti:

  • preprava odpadov (§ 1, ods. 2, písm. b) zákona č. 359/2007 Z. z) vykonávaná na základe súhlasu úradu ŽP v zmysle § 7 ods. 1) písm. a) až e), g), h), j), l) až o) a r) zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch v znení zákona č. 24/2004 Z. z.;
  • cezhraničný pohyb odpadov (dovoz, resp. vývoz odpadov) (§ 1,ods 2 písm. c) zákona 359/2007 Z. z), vykonávaného na základe povolenia úradu ŽP a v súlade s Nariadením Rady (EHS) č.259/1993 o kontrole a riadení pohybu zásielok odpadu v rámci  Európskeho spoločenstva;
  • preprava nebezpečného alebo znečisťujúceho tovaru cestnou, železničnou, vodnou, námornou a leteckou dopravou (§1, ods 2 písm. h) zákona 359/2007 Z. z), podľa predpisov napr. ADR, RID, a o.
  • výroba, používanie, uskladňovanie, spracúvanie, plnenie, uvoľňovanie do životného prostredia a vnútropodniková preprava (§1, ods 2 písm. g) zákona 359/2007 Z. z):
    • nebezpečných chemických látok a nebezpečných chemických prípravkov podľa osobitného predpisu,
    • prípravkov na ochranu rastlín vrátane ich uvádzania na trh podľa osobitného predpisu,
    • biocídnych výrobkov vrátane ich uvádzania na trh podľa osobitného predpisu (väčšina čistiacich prostriedkov).

V prípade, že spoločnosť neprepravuje nebezpečný alebo znečisťujúci tovar, ani nemá, resp. nie sú potrebné, a nevyžadujú sa v zmysle prepravovaných tovarov žiadne povolenia na prepravu nebezpečného, prípadne znečisťujúceho tovaru a nevykonáva prepravu v zmysle horeuvedených činností súvisiacich so zákonom č. 359/2007 Z. z., potom sa tento zákon na spoločnosť nevzťahuje a teda spoločnosť nie je povinná zabezpečiť finančné krytie zodpovednosti za environmentálne škody v zmysle §13 zákona o prevencii a náprave environmentálnych škôd.

Na otázky odpovedala: Ing. Tatiana Horňanová

8) Čo je zodpovednosť na životné prostredie?

Ľudská činnosť môže spôsobiť vážne škody na životnom prostredí. Napríklad, v roku 1998 po výbuchu na juhu Španielska sa roztrhla hrádza priehrady obsahujúca toxický odpad z bane, pričom sa  uvoľnila masívna vlna toxického kalu, ktorý nakoniec dosiahol prírodný park Doñana. Jeho otrávená pôda a voda zabili divokú zver, ktorá prišla do kontaktu s kalom. Španielske orgány na vyčistenia územia v priebehu niekoľkých rokov použili sumu presahujúcu viac 250 miliónov €.
Vo všetkých členských štátoch EÚ existujú národné systémy občianskoprávnej zodpovednosti, ktoré pokryjú škody na osobách a majetku. Tieto však len zriedka pokryjú škody na životnom prostredí. Niektoré ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov, ukladajú orgánom verejnej moci sledovať znečisťovateľov v prípade znečistenia vody alebo pôdy. Úrady kajín bývaleho spoločenstva konajú väčšinou podľa voľnej úvahy, či treba skutočne proti znečisťovateľovi konať. A keď škoda na životnom prostredí nie je odstránená prevádzkovateľom, náklady s tým spojené znáša spoločnosť ako celok.
Táto situácia zahrnula nie len tých, ktorých činnosti môžu byť životnému prostrediu nebezpečné, a zároveň sa vyžadovalo aby príjmali opatrenia na prevenciu a minimalizáciu škôd. To bolo tiež v rozpore s článkom 174 Zmluvy o EÚ, ktorá vstúpila do platnosti v roku 1993 (Maastrichtská zmluva a jej pozmeňujúce návrhy). Tento článok stanovuje, že politika EÚ v oblasti životného prostredia "musí byť založená na zásade prevencie a zásade, kedy by mali byť prijaté preventívne opatrenia, ktpré by mali prednostne odstraňovať poškodenie životného prostredia pri zdroji a že znečisťovateľ by mal platiť".
Nová smernica o zodpovednosti za životné prostredie, ktorá vstúpila do platnosti 30. apríla 2007,  konkrétne implementuje zásadu "znečisťovateľ platí". Jej základným cieľom je dodržať, aby  prevádzkovatelia, ktorých činnosť spôsobila škodu na životnom prostredí, aby boli finančne zodpovední za odstránenie tejto škody. Očakáva sa, že to bude mať za následok zvýšenú úroveň prevencie a predbežnej opatrnosti. Okrem toho sa smernicou zavádza, že tí prevádkovatelia, ktorých činnosť spôsobila bezprostrednú hrozbu environmentálnej škody, by mali prijať preventívne opatrenia. Oba aspekty by mali viesť k vyššiemu stupňu ochrany životného prostredia v celej Európe.
 
 
9) Aké sú hlavné rysy smernice o environmentálnej zodpovednosti za škody na životnom prostredí?

Aby bola zodpovednosť účinná, musia byť znečisťovatelia jasne identifikovateľní. To znamená, že potenciálni znečisťovatelia musia vedieť, že majú byť finančne zodpovední; len to ich prinúti, aby boli opatrní.  
Na tento účel smernica stanovuje dva odlišné, ale vzájomne sa doplňujúce režimy zodpovednosti. Prvý z nich sa týka subjektov, ktoré profesionálne prevádzkujú rizikové alebo potenciálne rizikové činnosti. Tieto činnosti zahŕňajú, okrem iného, priemyselné a poľnohospodárske činnosti, ktoré vyžadujú povolenia o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia, na činnosti - nakladanie, uvoľňovanie znečisťujúcich látok do vody alebo do vzduchu, výroba, skladovanie, používanie a vypúšťanie nebezpečných chemických látok a doprava, používanie a uvoľňovanie geneticky modifikovaných organizmov (GMO).
Tieto činnosti sú uvedené v prílohe III smernice. V rámci tohto režimu, obsluha môže byť zodpovedná dokonca, aj keď sa nedopustil žiadnej chyby, napriek tomu existuje niekoľko prípadov, v ktorých môže byť zbavený zodpovednosti (viď ďalšia otázka).
Druhý režim zodpovednosti sa vzťahuje na všetky prevádzkové, profesionálne činnosti, vrátane činností neuvedených v prílohe III, v tomto prípade bude prevádzkovateľ zodpovedný len vtedy, ak  úmyselne alebo z nedbanlivosti spôsobil škodu na chránených druhoch a prirodzených biotopoch uvedených v smernici o biotopoch z roku 1992 a v smernici o vtákoch z roku 1979.
Toto je jeden typ škody na životnom prostredí, ktoré smernice pokrýva. Okrem toho definuje  poškodzovanie životného prostredia, ako je škoda na vode, na ktorú sa vzťahuje rámcová smernica o vode z roku 2000 (všetky vodné zdroje v EÚ), ​​ako aj na kontamináciu pôdy, ktorá predstavuje riziko negatívneho vplyvu na ľudské zdravie.
Verejné orgány budú zohrávať dôležitú úlohu v rámci schémy zodpovednosti. Bude to ich povinnosť stanoviť, ktorí znečisťovatelia sú zodpovední a zabezpečiť, aby títo podľa smernice začali konať alebo financovať potrebné preventívne alebo nápravné opatrenia.
Verejné záujmové skupiny, ako sú mimovládne organizácie, budú môcť požadovať, aby orgány verejnej moci konali, ak je to nevyhnutné a napadli ich rozhodnutia pred súdom, ak sú tieto rozhodnutia považované za nezákonné. To ponúka dodatočnú ochranu.  
Ďalším dôležitým aspektom je, aby sa zabránilo duplicite zodpovednosti v medzinárodných právnych predpisoch EÚ (napr. o jadrových aktivitách a námornej bezpečnosti) a prekrývaniu s režimami občianskoprávnej zodpovednosti, ktoré existujú v členských štátoch. To znamená, že tzv. "tradičná škoda" - škody na zdraví, zo zranenia, na veci a majetku - aj keď je to spôsobená "rizikovou a potenciálne rizikové činnosťou," na ktoré sa smernica o zodpovednosti za životné prostredie vzťahuje, tieto škody budú riešené v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi podľa občianskoprávnej zodpovednosti. Smernica o zodpovednosti za životné prostredie sa zaoberá len škodami na životnom prostredí a v širšom okolí prevádzok.
 
 10) V ktorých prípadoch sú znečisťovatelia oslobodení od zodpovednosti?
Smernica umožňuje potenciálnym znečisťovateľom uplatniť primeranú obranu. Napríklad, škody na životnom prostredí spôsobené vyššou mocou (ako sú búrky a ozbrojené konflikty) sa nevzťahujú na  zodpovednosť (prevádzkovateľov). Napríklad, ak búrka poškodí továreň chemických látok a tým dôjde k uvoľňovaniu nebezpečných látok do pôdy a vody, prevádzkovateľ nebude zodpovedný.
Potenciálnym prevádzkovateľom sú k dispozícii ďalšie obrany, no ich použitie je predmetom viacerých podmienok, ktoré musia byť všetky splnené. Napríklad, členské štáty môžu rozhodnúť, že subjekty, ktoré spôsobili škodu na životnom prostredí, ak preukážu, že škoda bola spôsobená ich činnosťou alebo emisiou výslovne schválenou príslušnými orgánmi, a ak môžu tiež preukázať, že nekonali úmyselne alebo z nedbanlivosti.
Ďalej môžu členské štáty rozhodnúť o oslobodení zo zodpovednosti, ak prevádzkovatelia preukážu, že ich činnosti a emisie neboli považované za také, že nimi pravdepodobne spôsobia škodu na životnom prostredí na základe vedeckých a technických poznatkov v danom čase, keď sa emisia alebo činnosť udiala.
 
11) Bude sa smernica vzťahovať len na niektoré prípady škôd na životnom prostredí v dôsledku týchto výnimiek?
Naopak. Smernica by sa mala vzťahovať na všetky významné prípady škôd na životnom prostredí, ktoré nie sú pokryté inými nástrojmi politík. Možnosti odvolania (obhajoby) sú definované takým spôsobom, že za nedbanlivosť budú prevádzkovatelia vždy zodpovední.
Smernica, po prvýkrát v EÚ, zavádza komplexný režim zodpovednosti za škody na životnom prostredí. Najmä zavádza komplexný režim za poškodenie cenných prvkov biodiverzity - chránených druhov a prírodných biotopov - na úroveň, ktorú doteraz žiadny členský štát neukladal.
Zrušiť
Vykonávanie smernice členskými štátmi zníži možnosti znečisťovateľov využívať rozdiely v prístupoch  členských štátov, aby sa zabránilo ich zodpovednosti.

12) Koho sa škody na životnom prostredí týkajú, väčších spoločností a nie znečisťovateľov – jednotlivcov ?

Takéto znečistenie - napríklad znečistenie ovzdušia - sa nazýva "difúzne znečistenie". Smernica sa nevzťahuje na tieto prípady, pretože by bolo neefektívne a prakticky nemožné brať na zodpovednosť osoby prispievajúce k znečisteniu ovzdušia. Napríklad, aj každý vodič auta a každá domácnosť pri spaľovaní fosílnych palív na vykurovanie je zodpovedná za emisie CO2, ktoré znečisťujú ovzdušie a spôsobujú globálne otepľovanie. Pre riešenie takýchto problémov, je lepším nástrojom napríklad zdaňovanie a priame poplatky. 
Avšak, ak konkrétny príklad znečistenia ovzdušia spôsobuje škody na vode, pôde, chránených druhoch a biotopoch, smernica o zodpovednosti za životné prostredie môže požadovať, aby znečisťovateľ napravil škody.
Ďalším príkladom plošného znečistenia, na ktoré sa nevzťahuje smernica, je znečistenie dusičnanmi. Tie možno nájsť v hnojivách a sanitárnom vypúšťaní odpadových vôd a môžu kontaminovať podzemnú vodu a iné vodné zdroje. Znečistenie ovzduši dusičnanmi a ich obmedzenie je samozrejme riešené inými právnymi predpismi EÚ, ako je napríklad je smernica o kvalite ovzdušia a smernica o dusičnanoch.
 
13) Na ktoré druhy environmentálnych škôd na životnom prostredí sa vzťahujú medzinárodné režimy zodpovednosti a nie smernica?
Námorné ropné katastrofy a jadrové havárie. Bola daná prednosť medzinárodným dohodám zodpovednosti za životné prostredie z dvoch dôvodov: buď ich rozsah je väčší, ktoré sa vzťahujú na celosvetovom základe a právne zaväzuje viac krajín, než len členské štáty EÚ (to je prípad s dohovorov týkajúcich sa znečistenia ropou), alebo ich režim poskytuje dodatočné záruky, napríklad činnosťou kompenzačných fondov.
Ropné škvrny v tankeroch na mori sú pokryté Medzinárodným dohovorom o občianskoprávnej zodpovednosti za škody spôsobené ropným znečistením od roku 1992 a Medzinárodným dohovorom o zriadení Medzinárodného fondu na kompenzáciu škôd spôsobených ropným znečistením.
Tento režim kladie zodpovednosť na majiteľov lodí, ktorí majú len veľmi málo možností, aby sa sami oslobodili od zodpovednosti. Občianskoprávna zodpovednosť vlastníka lode je doplnená IOPC fondom, ktorý pokrýva škody nad limit, ktoré musí vlastník lode zaplatiť. Tento fond bol posilnený doplnkovým fondom, ktorý poskytuje takmer 1 mld €, ako ďalšiu sumu na nápravu škôd. Súbežne režim občianskoprávnej zodpovednosti vlastníkov lodí je v súčasnosti revidujú pod záštitou Medzinárodnej námornej organizácie (IMO), okrem iného s ohľadom na skúsenosti získané od roku 1999 z nehody Erika a Prestige v roku 2002.
Jadrové aktivity sú pokryté niekoľkými medzinárodnými dohovormi občianskoprávnej zodpovednosti. Tieto konvencie sú tiež založené na objektívnej zodpovednosti. Zaoberajú sa hlavne tradičným poškodením, ale navyše umožňujú vládam pokrytie škôd na životnom prostredí, hoci menej koordinovaným spôsobom. Protokol, ktorý si kladie za cieľ zlepšiť režim jedného dôležitého dohovoru (Parížsky dohovor), pokiaľ ide o škody na životnom prostredí tie boli vyjednaná pod záštitou Agentúry pre jadrovú energiu pri OECD.
 
14) Prečo je poškodenie biodiverzity obmedzené na škody na druhoch a biotopoch chránených legislatívou EÚ?
Zodpovednosť za škody v oblasti biodiverzity je niečo nové v Európe. To je dôvod, prečo je dôležité mať presnú a funkčnú definíciu biodiverzity.
Smernica sa vzťahuje na poškodenie všetkých chránených druhov a biotopov podľa smernice o biotopoch z roku 1992, ako aj väčšina ohrozených druhov a chránených sťahovavých vtákov podľa smernice o ochrane vtákov z roku 1979. S rozšírením EÚ boli aktualizované prílohy oboch smerníc, aby obsahovali druhy a biotopy z nových členských štátov.
V súčasnej dobe smernica o biotopoch má v zoznamoch 229 typov biotopov, 1064 živočíšnych a rastlinných druhov a smernica o vtákoch identifikuje 193 zraniteľných a ohrozených druhov vtákov. Smernica o zodpovednosti za životné prostredie zahŕňa, okrem iného, chránené územia podľa smernice o biotopoch a smernice o vtákoch – tzv. siete Natura 2000 - ktoré predstavujú viac ako 22.000 jednotlivých území, ktoré pokrývajú takmer 17% územia 25 krajín EÚ, ako aj 140 000 km2 v morských oblastiach.
Tieto chránené druhy a oblasti predstavujú biodiverzitu, na základe zistení, že sa jedná o obzvlášť bohaté a spoločensky hodnotné územia v EÚ. V roku 2014, teda sedem rokov po nadobudnutí účinnosti smernice v členských štátoch, bude táto definícia preskúmaná a prípadne, ak je vhodné, aj zmenená. Ale je dôležité začať s účinným a zvládnuteľným systémom zodpovednosti za škodu na biodiverzite.

15) Ako sa smernica vzťahuje na škody spôsobené geneticky modifikovanými organizmami ?
Smernica sa bude vzťahovať na škody na chránených druhoch, prirodzených biotopoch, vode a pôde (v prípade, že tieto riziká výrazne poškodzujú ľudské zdravie), ak k týmto škodám došlo pri použití geneticky modifikovaných organizmov v uzavretom priestore, vrátane ich prepravy alebo pri ich zámernom uvoľňovaní do životného prostredia, vrátane ich uvádzania na trh.
Podľa smernice odvolanie prevádzkovateľa voči uplatneniu povinností platí aj v prípade geneticky modifikovaných organizmov, a to v prípade, že uvoľnenie GMO bolo výslovne povolené, alebo ak nie je možné predvídať škodlivé účinky na základe stavu vedeckých a technických poznatkov v čase uvolnenia, a ak nešlo o nedbalosť prevádzkovateľa - čo musí prevádzkovateľ preukázať -, príslušné orgány môžu prevádzkovateľa oslobodiť zo zodpovednosti. Napríklad, ak by bol prevádzkovateľ nedbanlivý, ak nepostupoval podľa pokynov výrobcu geneticky modifikovaných organizmov alebo ak nedodržal povolenie vydané príslušným orgánom, preto musí niesť zodpovednosť.
Možnosť "tradičnej škody" prostredníctvom geneticky modifikovaných organizmov, ktorou je poškodenie zdravia, majetku alebo veci, na tieto sa nevzťahuje smernica. Náhrada za takúto škodu sa riadi systémom občianskoprávnej zodpovednosti v členských štátoch. Takže, ak prítomnosť GMO bráni biofarmárovi predávať jeho úrodu ako ekologickú (biovýrobok), mal by podať žalobu o náhradu škody v rámci systému občianskoprávnej zodpovednosti v jeho krajine.
 
16) Aké nápravné opatrenia majú prijať zodpovední znečisťovatelia ?

Smernica predpokladá rôzne nápravné opatrenia, v závislosti od typu škody: pôdu možno obvykle dekontaminovať; pri škode na chránených druhoch a prirodzených biotopoch, ako aj na vode môže byť obnova zložitejšia.
To je dôvod, prečo smernica vyžaduje dekontamináciu pôdy – aby už pôda nepredstavovala významné riziko pre zdravie ľudí.
Pokiaľ ide o škody na chránených druhoch a prirodzených biotopoch, rovnako ako na vode, príslušné orgány majú priestor na voľnú úvahu pri rozhodovaní o tom, ktoré opatrenia musí zodpovedný prevádzkovateľ prijať, vzhľadom dostupné možnosti obnovy alebo nápravy poškodených prírodných zdrojov, a to buď priamo na mieste poškodenia alebo na inom náhradnom mieste.
Ak poškodené miesto nemôže byť samo prirodzenou obnovou obnovené, realizuje sa obnova na inom mieste v blízkosti, na území ktoré má rovnakú hodnotu a po vykonaní opatrení  musí byť jeho hodnota posilnená, resp. zvýšená jeho kvalita alebo funkčnosť.  Obdobne, ak sa miesto nachádza ešte vo väčšej vzdialenosti od poškodeného miesta, ktoré plnia rovnakú úlohu v životnom prostredí, by bolo možné ho zlepšiť.
Pri rozhodovaní medzi týmito možnosťami, úrady môžu vziať do úvahy rôzne faktory. Tieto zahŕňajú každú možnosť ovplyvňujúcu bezpečnosť verejného zdravia, prínosy pre celkové životné prostredie, náklady a doba implementácie, pravdepodobnosť úspechu, možnosť budúcej a vedľajšej škody, vzdialenosť od poškodeného mieste a sociálne, hospodárske a kultúrne záujmy a ďalšie relevantné faktory špecifické pre danú lokalitu. Ale nápravné opatrenia musia primerane kompenzovať škody spôsobené na životnom prostredí.
 
17) Majú občania nárok na náhradu škody v prípade, že sú ovplyvnení škodami na životnom prostredí?
Smernica nepočíta náhradu z radov verejnosti. Jej cieľom je, aby sa zabránilo škodám na životnom prostredí, ku ktorým došlo, prípadne k ním dôjde, aby sa zabezpečilo, že budú napravené. Ak škoda na životnom prostredí bola spôsobená z radov verejnosti alebo táto ovplyvňuje ich hnuteľný a nehnuteľný majetok, môžu podať žalobu v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi na základe občianskoprávnej zodpovednosti. To znamená, že smernica má prispieť k ochrane ľudského zdravia prostredníctvom prevencie škôd na životnom prostredí a odstránenia škodlivých látok z kontaminovaných lokalít.
 
18) Čo presne je úlohou verejných orgánov (úradov) a občanov a mimovládnych  organizácií ?

Povinnosťami príslušných orgánov - úradov je identifikovať zodpovedných znečisťovateľov a určiť, aké nápravné opatrenia majú títo prijať. Prevádzkovatelia majú poskytnúť potrebné údaje, ktoré pomôžu zistiť skutkový stav prípadu a tieto informácie musia oznámiť príslušnému orgánu. Na konci tohto procesu, by príslušný orgán mal primerane posúdiť, či je prevádzkovateľ zodpovedný za škodu.
Občania, ktorí sú postihnutí škodou na životnom prostredí (alebo jej hrozbou), ako aj mimovládne organizácie, ktoré podporujú ochranu životného prostredia, budú mať právo požadovať, aby príslušné orgány konali. Na tento účel musia predložiť orgánu svoje pozorovania s rozumnými podpornými dôkazmi. Úrady sú povinné reagovať na žiadosť o prijatie opatrení. Pokiaľ došlo k údajnej škode na životnom prostredí (alebo má ku nej dôjsť), a v prípade, že znečisťovateľ je podľa smernice zodpovedný, musia príslušné orgány konať a požadovať, aby znečisťovatelia prijali opatrenia na nápravu (alebo prevenciu).
V prípade, že orgány odmietajú konať, a mal by jednotlivec alebo mimovládna organizácia podozrenie,  že toto odmietnutie je nelegálne, môže požiadať o súdne konanie a preskúmanie veci súdom. Ak je výsledok preskúmania zistenie environmentálnej škody, podávajúci sú úspešní, súd nariadi, aby príslušné orgány požadovali konanie a nápravu od znečisťovateľa.
Smernica však umožňuje členským štátom neuplatňovať tieto postupy v prípadoch, ak existuje iba bezprostredná hrozba vzniku škody, bez toho, že ku skutočnej škode došlo.
 
19) Prečo občania a mimovládne organizácie nemôžu priamo žalovať znečisťovateľov?

Smernica je založená na predpoklade, že orgány verejnej správy sú "strážcovia" životného prostredia, a že životné prostredie je verejným záujmom. Smernica preto stanovuje a upravuje vzťahy medzi verejnými orgánmi a potenciálnymi alebo skutočnými znečisťovateľmi – pôvodcami škody na ŽP.
V tejto súvislosti je dôležité zabezpečiť, aby dotknutá verejnosť a mimovládne organizácie mohli napadnúť opatrenia alebo nečinnosti príslušných orgánov (pozri otázku vyššie). Ale vo svetle tejto ochrany, žiadna naliehavá potreba neumožnuje verejnosti, aby žalovala znečisťovateľa priamo.
Jeden z ďalších aspektov je, to aby bolo  občanom umožnené (žalovať znečisťovateľov), by si vyžadovalo, aby EÚ harmonizovala vnútroštátne právne predpisy v oblasti občianskeho práva, čo je zložitá a citlivá záležitosť.
 
20) Bude smernica vytvárať náklady a poškodí konkurencieschopnosť priemyslu v EÚ?
Smernica operuje s pojmom "finančné výdavky" skôr ako "náklady", pretože jej hlavným účelom bude presúvať náklady, ktoré vznikajú spoločnosti všeobecne z poškodenia životného prostredia, k tým, ktorí škodu spôsobia. Pretože sa očakáva, že smernicou zavedená prevencia, môže celkové náklady ešte znížiť.
Keď Komisia v roku 2001 navrhla smernicu o zodpovednosti za životné prostredie, odhadovala finančné výdavky, ktoré budú súvisieť s jej zavedením, na základe amerických skúseností z obdobných programov zodpovednosti. Podľa tohto odhadu, výdavky v EÚ, vrátane tých, ktoré vzniknú povinným osobám (prevádzkovateľom) a príslušným orgánom, by sa mali rovnať 1,5 miliardy €  ročne. Táto suma je nižšia ako 1,5% ročných výdavkov spojených s ochranou životného prostredia v EÚ.
Tento odhad je založený na konzervatívnych predpokladoch. Okrem toho, na rozdiel od návrhu smernica už vyžaduje, aby členské štáty disponovali  prostriedkami na nápravu škôd, pri ktorých nenesie zodpovednosť znečisťovateľ. Preto skutočné výdavky budú pravdepodobne nižšie ako 1,5 miliardy € ročne.
Vzhľadom k vyššie uvedenému, podiel výdavkov a ich dopady na konkurencieschopnosť priemyslu EÚ pravdepodobne nie sú závažné. Ďalej potrebné vziať do úvahy, že smernica môžu prinútiť spoločnosti  - prevádzkovateľov niesť zodpovednosť za škody na životnom prostredí, aby tiež aby  prijali nákladovo efektívnejšie preventívne opatrenia na minimalizáciu dopadov.
To nevylučuje, že niektoré spoločnosti v odvetviach s vysokými environmentálnymi rizikami budú musieť prevziať pomerne veľký podiel finančnej záťaže, t.j. výdavkov (na prevenciu, poistenie a sanáciu environmentálnych škôd). Avšak, skúsenosti z dlho zavedeného režimu zodpovednosti v USA, ukazujú, že aj také odvetvia s vysokým rizikom boli schopné absorbovať zaťaženie bez výrazného vplyvu na ich konkurencieschopnosť.
 
21) Zabrzdí smernica inovácie v EÚ?
Toto je tiež nepravdepodobné, pretože členské štáty môžu rozhodnúť, že poškodenie, ktoré nebolo možné predvídať na základe najlepších dostupných vedeckých a technických poznatkov v čase, keď k nemu došlo, neukladá povinnosť zodpovednosti.
V skutočnosti, vzhľadom k tomu, že smernica bude vyvolávať u prevádzkovateľov rizikových alebo potenciálne rizikových činností väčšiu opatrnosť, čo prispeje k inováciám: bude ich to povzbudzovať, aby rozvíjali a používali ekologicky bezpečné technológie a procesy.
 
22) Vyžaduje smernica od prevádzkovateľov, aby sa poistili?
To bol veľký problém v priebehu rozhodovacieho procesu v Európskom parlamente a Rade.
Po prvé, je dôležité zdôrazniť, že poistenie nie je jediný spôsob, ako získať finančné zabezpečenie. Existujú aj iné formy finančného zabezpečenia, napríklad bankové záruky, združovanie finančných prostriedkov, finančné záruky poskytnuté materskou spoločnosťou pre dcérsku spoločnosť, atď.
Po druhé, problémom v EÚ je, že produkty finančného zabezpečenia čisto súvisiace s poškodzovaním životného prostredia, vo veľkej miere zatiaľ neexistujú. To je dôsledkom skutočnosti, že od znečisťovateľov sa doteraz nepožadovala náprava škôd na životnom prostredí. Preto neprišiel dopyt po poistných zmluvách na krytie týchto rizík, nežiadal sa produkt takéhoto finančného zabezpečenia. V tomto období, je stále ťažké pre poisťovne vo veľkej miere vyvíjať také produkty, pretože informácie o prípadoch  poškodenia ŽP a o nákladoch na sanáciu, zatiaľ nie sú bežne k dostupné.
V dôsledku toho smernica nevyžaduje, aby prevádzkovatelia prijali produkty finančného zabezpečenia. Avšak, prevádzkovatelia teraz budú vystavení zodpovednosti a informácie o škodách pri incidentoch, udalostiach a nákladoch na odstránenie škôd budú k dispozícii neskôr. Treba očakávať, že sa začnú objavovať produkty finančného zabezpečenia. Smernica vyžaduje, aby Komisia predložila správu v roku 2010 o podmienkach dostupnosti týchto produktov, o ich satave a nákladoch. Na základe tejto správy bude Komisia môcť ďalej rozhodnúť, či by mala byť smernica zmenená.
 
23) Existuje finančný limit na výšku sumy od znečisťovateľa, ktorú bude potrebné  uhradiť pri náprave škôd na životnom prostredí?
Nie. Obmedzenie výšky náhrady škody by znížilo motiváciu pre potenciálnych znečisťovateľov, aby sa náležite starali a aby nedošlo k poškodeniu, pretože by vedeli, že bez ohľadu na dôsledky svojich činov, ich finančná zodpovednosť by nemala byť vyššia ako stanovený limit.
Na druhej strane, v prípade, že smernica je nastavená tak, že horný limit bude zahŕňať všetky pravdepodobné prípady škôd na životnom prostredí, by musela aj napriek obmedzeniu plne poistiť aj potenciálnch pôvodcov, aj keď nie sú finančné bezpečnostné produkty k dispozícii. To by zbytočne zvyšovalo náklady na poistenie, ktoré by mohli byť časťou nákladov spojených s touto smernicou.
Smernica však umožňuje verejným orgánom zodpovedným za jeho realizáciu rozhodnúť, prípad od prípadu, o zodpovednosti daného prevádzkovateľa a nevyžadovať ďalšie nápravné opatrenia. Toto možno vykonať, ak nápravné opatrenia už boli prijaté, ktorými sa zaistilo, že už neexistuje žiadne významné riziko nepriaznivého vplyvu na zdravie ľudí, vodu alebo chránené druhy a prirodzené biotopy a keď náklady na nápravné opatrenia pre dokončenie obnovy poškodeného životného prostredia do stavu pred incidentom, sú vzhľadom na prínosy do obnovy životného prostredia neúmerné.
 
24) Čo sa stane v prípade, ak znečisťovateľ nemá peniaze - budú platiť členské štáty a teda daňoví poplatníci?
Smernica nevyžaduje od členských štátov zabezpečiť odstránenie škody na životnom prostredí v prípade nápravy, ak nemožno znečisťovateľa identifikovať, alebo je v platobnej neschopnosti. Príslušné orgány sami rozhodnú, či ide o tzv. "orphan škody"(opustené škody), ktoré majú byť odstránené, alebo nie. Samozrejme, v prípade, ak znečisťovateľom je sám štát alebo štátne orgánizácie, štát bude musieť  zaplatiť rovnako, ako akýkoľvek iný znečisťovateľ.
 
25) Ktoré členské štáty už majú systémy zodpovednosti za životné prostredie?
Vo väčšine členských štátov existujú ustanovenia verejného práva, ktoré umožňujú verejným orgánom sledovať znečisťovateľov v prípade znečistenia vody alebo pôdy. Ale úrady väčšinou majú široký priestor na voľnú úvahu, či treba skutočne jednať proti znečisťovateľovi. Niekoľko členských štátov, napríklad Švédsko a Dánsko, rozšírili len všeobecnejší režim zaoberajúci sa náhradou škody na životnom prostredí.
S ohľadom na škody na chránených druhoch a prirodzených biotopoch, nie sú takmer žiadne pravidlá zabezpečujúce nápravu. Jedným z mála príkladov takéhoto pravidla je belgický federálny zákon, ktorý stanovuje náhradu škody spôsobenej na belgických pobrežných vodách a biodiverzite.
 
26) Bude smernica zaväzovať členské štáty, ktoré majú prísnejšie pravidlá, aby ich oslabili?

Nie. Podľa Zmluvy o EÚ a konkrétneho článku smernice, môžu členské štáty prijať alebo zachovať vnútroštátne právne predpisy, ktoré poskytujú vyššiu úroveň ochrany životného prostredia.
 
27) Ktoré členské štáty transponovali smernicu?
Členské štáty musia mať transponovanú smernicu do vnútroštátnych právnych predpisov do 30. apríla 2007. Smernica nie je retriaktívna, nevzťahuje sa na obdobie pred jej účinnosťou, čo znamená, že prevádzkovatelia nebudú niesť zodpovednosť za škody, ktoré spôsobili pred nadobudnutím účinnosti smernice. K dnešnému dňu (27. 4. 2007) iba tri členské štáty implementovali smernicu: Taliansko, Lotyšsko a Litva. Práca napreduje aj v iných členských štátoch. Komisia prijme opatrenia, vrátane súdneho konania, aby zabezpečila, že všetky členské štáty čo najskôr implementujú smernicu.